Ako využiť sytém

Akoby sa celý svet skladal len zo sklamaní a prekážok a všetko čím sme bolo len matným a nejasným tieňom toho čím by sme chceli byť. Kto žije v ilúzii že jeho život je dokonalý je v podstate len obeťou sebaklamu, ktorý sa zakladá poväčšinou na nízkej inteligencii. Samozrejme ze šťastie, životné štastie je otázka mnohých aspektov od bohatstva duše cez vedomie až po materiálne zabezpečenie ale neexistuje nič také ako dokonalosť bytia.

Snáď len v Bohu je ju možné nájsť, preto je Boh každého náboženstva stelesnením toho najdokonalejšieho v čo spoločnosť verí. Principiálne je tak práve Boh obrazom túžob spoločnosti a jej strachu pred uvedomením si vlastnej nedokonalosti. I keď môžu mnohý namietať že sú ateistami a že skutočná harmónia a dokonalosť bytia je skrytá v ráciu ľudského mozgu, prichádza na rad otázka, do akej miery je ľudské vedomie schopné chápať. Ako živočíšny druh sme sa vyvinuly pomerne nedávno a aj počas tejto krátkej doby sme našli len zlomok odpovedí na chápanie sveta okolo nás, chápeme že voda tečie dole prúdom, chápeme ako pôsobí gravitácia, chápeme miliardu okolností a princípov okolo nás ale o ich význame v rámci celku nemáme ani tušenie. Veď ak sa dakoho opýtate čo je zmyslom bytia, dostanú sa vám odpovede ako láska, zdravie, štastie, Boh a podobné, ktoré sú skôr výmyslom človeka než fundamentálnou súčasťou prírody a práve tu prichádza na rad primárna definícia bytia a tou je komplexnosť. Nejde o termín ktorý by v tomto ohľade označoval niečo abstraknté, práve naopak ide o veľmi výrazný úkaz vývoja vesmíru, reality a všetkého čo kedy vzniklo a zaniklo. Naša realita s časom, priestorom a hmotou sa stáva neustále komplexnejšou a prázdnejšou. Na počiatku veľkého tresku existoval jeden bod, z ktorého bola vychŕlená všetká nám známa hmota vo vesmíre. Prvotnou fázou bol vývoj jednoduchej protoplazmatickej polievky, z ktorej sa vytváraly komplikovanejšie častice. Takýto vývoj, pomerne priamočiary pokračoval miliardy rokov až kým dospel k vesmíru ako ho poznáme dnes so všetkými prvkami periodickej tabuľky a desiatkami ďalších, ktoré ešte len čakajú na svoje odhalenie. V jednom bode vo vývoji hmoty však došlo k momentu kedy prestala evolovať hmota a došlo k vzniku niečoho oveľa komplexnejšieho a tým bol život. Samozrejme nie je jasné ako život vznikol a či to vôbec bolo na Zemi avšak tu dosiahol nevídaného rozmachu v prostredí, ktoré ponúkalo všetko potrebné. V podstate je úplne jedno kde život vznikol, dôležité je že podobne ako hmota sa vyvíjal a neustále adaptoval na nové prostredie, akoby vývoj samotný či už v prípade hmoty tak i života bol fundamentálnou súčasťou všetkého okolo nás. Práve preto je pochopenie našej vlastnej reality pre bytosti v nej prakticky nemožné. Prvou prekážkou je nekonečné množstvo premenných, ktoré sa každú pikosekundu úplne menia a druhou možno ešte väčšou prekážkou je to, že realita okolo nás ktorú sme schopný vnímať či už našim vedomím a zmyslami alebo prístrojmi je len veľmi malým zlomkom toho čo nás obklopuje a nie všetko ma rovnako racionálny základ na akom sme zvyknutý chápať veci v našom malo uzavretom a jasnom svete. Nie je mojím úmyslom popisovať exotické častice ako tachyóny, či pýtať sa na otázku quarkov a bozónov. Jednak som v tejto oblasti len lajíkom a jednak buď sa sústredime na celok a otázku bytia, alebo riešime jeho elementárne časti. Doterajšia veda a poznanie ľudského druhu s každou nájdenou otátzkou našlo minimálne ďalšiu, na ktorú hľadalo desaťročia odpoveď. Veda sama o sebe takto nemôže odpovedať na otázkzu bytia a významu reality, pretože je príliš konkrétna, príliš zahľadená do seba a nepripúšta interakciu s ničím čo nedokáže vysvetliť. Na druhej strane akékoľvek náboženstvo je vo svojej podstate postavené len na nehodnoverných príbehoch, ktorých informačná hodnota je otázna a viacmenej dáva význam bytostiam, ktoré boli prítomný pri jej stvorení. Práve vďaka vede sa množstvo faktov v mnohých náboženstvách postupom času stalo absolútne nezmyselných. Viera a náboženstvo ma však svoj vlastný svet, nie postavený na faktoch a logike ale morálnych princípoch, ktoré môžu byť úplne odlišné. Každá viera je niečim špecifická a opäť nie som v tejto oblasti povolaný jednotlivé náboženstvá porovnávať, avšak i v tejto sfére dokážeme pozorovať istú formu evolúcie populárnych náboženstiev od praveku až po dnes. Azda najväčśím skokom v tomto smere je prechod od politeizmu k monoteizmu a teda zjednotnenie všetkej moci nad svetom okolo nás v jedinej bytosti, ktorá je stvoriteľom, pánom i pastierom a zároveň sudcom. Ľudská spoločnosť postupne ako začala nachádzať odpovede na niektoré jednoduché otázky javov vo svojom okolí potrebovala jeden, neotrasiteľný bod, ktory je centrom a pánom všetkého. Viera teda dokáže odolať oveľa jednoduchšie v mysli ľudí ako ktorákoľvek vedecká teória a to z dôvodu že i keď nájdete tisíc dôkazov o neexistencii Boha, nijako to vierou neotrasie. Zato vedeckej teórii stačí jediná trhlina a stáva sa nepravdepodobnou a zatratenou. Dôvodom prečo spomínam porovnanie vedy a viery je to že ide vo svojej podstate v rámci ľudského vnímania o dve protichodné smery. Avšak tento prístup sa podľa môjho názoru jedného dňa ukaže ako chybný. Viera je určená na chápanie celku, veda na získanie informácie o fundalmentálnom fungovaní. Existancia, tá ktorá nás obklopuje ale nie je absolútne závisla na tom čomu veríme a čo o nej vieme. Sme živočíšny druh a tak ako každý iný súčasťou evolúcie hmoty vo vesmíre a tento trend bude pokračovať, dovolím si tvrdiť že až do momentu kedy komplexnosť hmoty, teda inteligencia života alebo stupňa čo príde po ňom nedosiahne schopnosť pochopiť samotné fungovanie reality a vesmíru. Z môjho pohľadu je tak neustále zvyšovanie komplexity priamou cestou k tomu aby niekedy v budúcnosti, nám veľmi vzdialenej, kedy už náš druh bude dávno zabudnutý a rozpadnú sa posledné kúsky ribozónových párov DNA, ktoré definovaly človeka ako druh, vznikne vedomie schopné pochopiť podstatu bytia. Možno tým vedomím bude samotný vesmír, možno len častica o veľkosti neutrína a možno toto vedomie, podobne ako vedomie v biologickom mozgu vyplynie z obrovskej siete častí v našej realite, ktoré sú zatiaľ skryté nášmu poznaniu. Avšak aby som netvrdil že komplexita hmoty a priestoru je jediným aspektom našej reality je tu i druhý a tým je prázdnota. Od samotného stvorenia nášho vesmíru v ňom prevláda tendencia že veci sa od seba vzďaľujú, celý vesmír i hmota expandujú až kým sa nerozplynú do prázda. Samozrejme v tomto prípade sa nesnažím povedať že príde chvíľa kedy bude náš vesmír tak rozľhalý že sa rozplynie, snažím sa povedať že komplexnosť a prázdnota, teda vzdialenosť medzi všetkým sa stále zväčšuje. Azda najväčšiu chybu, ktorú mi ľudia robíme je že berieme do úvahy len fakty, ktorésú nám známe. Napríklad ak niekto tvrdí že vesmír existuje dvadsať alebo stomiliárd rokov berieme to ako fakt, ktorý vyplýva z meriania vesmírneho pozadia a porovnávame ho so samotnou rýchlosťou expanzie vesmíru. Avšak čas, podobne ako hmota je relatívny a tak na počiatku keď bol vesmír protoplazmatická hmota s miliardu krát vyššou hustotou ako má neutrónová hviezda plynul čas úplne inak. Z nášho pohľadu by sme povedali pomalšie, oveľa pomalšie, podobne ako plynie za horizontom udalostí keď sa blížime k singularite. Logicky a pripomínam logicky tak dokážeme uvažovať nad premysou v rámci zakryvenia času že čím je v priestore viac hmoty čas plynie pomalšie a čím je práždnejší tým čas plynie rýchlejšie, samozrejme v tomto smere ide len o relatívne meranie, ktoré závislé od mnohých faktorov, najmä od rýchlosti. Naše vedomia pomerne jednoduché nikdy a v tomto prípade si trúfam toto považovať za tvrdenie, si nikdy neuvedomia komplexnosť reality. Táto schopnosť bude patriť len forme inteligencie, ktorá bude vrcholnou evolúciou hmoty a môžeme to nazvať Boh. Bytosť nám vzdialená tak ako améba človeku. Bytosť, ktorej základom bude všetko existujúce v čase priestore a ďaleko za ním. Vlastne by sme mohli povedať že Boh ako bytosť ktorá vyplynie z našej existencie je jej samotným zmyslom pretože všetko čo o realite vieme k tomuto bodu smeruje.